Braňo, aj keď si v komunite známa tvár, predsa len Ťa poprosíme sa nám predstaviť...

Som Braňo. Trochu šibalský manžel a veľmi hrdý otec 3 detí. Moji bývalí kolegovia v Tatra banke ma volali „myšlienkový DJ“ a vetroplach. Veľmi ma baví skúšať a učiť sa nové veci. Moja komfortná zóna je veľmi široká. Z kníh mám rád Milana Kunderu, Haruki Murakamiho, Tima O'Briena, Chucka Palahniuka. Z umelcov Joža Danglára, Roya Lichtensteina, Friedensreicha Hundertwassera, Jacksona Pollocka. Z muziky Stone Roses, Yo la tengo,  Underworld, The XX, Daft Punk, GusGus. Medzi moje najobľúbenejšie filmy patrí Dead Poets Society, Lost in Translation, Big Lebowski, I am Sam. Som veľkým fanúšikom sitkomu Seinfeld.

Aké boli Tvoje prvé pocity, keď si sa dozvedeli o tom, že si získal ocenenie HRLeader?

Bol som prekvapený. A veľmi poctený. A zároveň tak trochu ostýchavý, pretože toto nie je „formát pozornosti“, ktorý by som preferoval alebo si ho nejako extrémne užíval.

Prečo si sa rozhodol ísť smerom HR? 

Pretože v 2. ročníku na Fakulte managementu Univerzity Komenského učili predmet Human Resources Management už v roku 1995 profesori z Cornell University v USA a ukázali nám „čaro“ tejto business oblasti. Na tú dobu nám predstavovali napríklad sofistikované spôsoby, ako postaviť férový a komplexný systém odmeňovania pre firmu so 100 000 zamestnancami a ako stratégiu odmeňovania previazať na business stratégiu firmy. A zaujali ma nielen obsahom, ale aj spôsobom učenia.

Kto Ťa na Tvojej kariérnej dráhe najviac ovplyvnil? 

Najprv rodičia. Tým, že mali odvahu ma v 17-tich rokoch poslať na ročný študijný pobyt do USA. To, čo so mnou Amerika za rok spravila, bol obrovský osobnostný krok do dospelosti, vyzretosti a samostatnosti. Nič lepšie nemôže rodič pre svoje dieťa spraviť. Potom to bol na vysokej škole vtedajší dekan fakulty pán profesor Ján Rudy. Ako mladému mi dal šance robiť veci, ako napríklad učiť v MBA programe a viesť samostatný magisterský predmet, neustále ma niekam „postrkoval“ a dôveroval mi. V rámci doktorandského štúdia to bola moja vtedajšia kolegyňa Staňa Luptáková, s ktorou sme sa na fakulte naozaj pokúšali o to robiť veci inak a svojou vytrvalosťou mi bola inšpiráciou. Po prechode do business sveta to určite bola Eva Gollvitzerová, vtedajšia Managing partner slovenského officu spoločnosti Hay Group. Eva ma zasvätila do „tajov korporátov“ spôsobom jej vlastným. Bez pozlátka, bez škrupín, bez prifarbovania. No a potom Igor Vida, vtedajší CEO Tatra banky. Igor mi umožnil implementovať strategické HR systémy a koncepty, dôveroval mi, považoval ma za partnera a nie podriadeného. Bol presvedčený o strategickej dôležitosti HR, čo nebolo na Slovensku pre CEO bežné...

Samozrejme je množstvo ďalších ľudí, ktorí ma formovali a formujú, za posledné 2 roky Vladimír Kreidl, člen predstavenstva za Retail v Raiffeisen banke ČR, alebo môj kolega Miro Štěpnička, ktorý ma zaučil do tajov Project managementu a mnoho ďalších.

Čo je pre Teba v rámci HR najväčšou záľubou?

Oblastí, ktoré ma z HR bavia, je mnoho. Bavia ma systémy odmeňovania, veľmi ma zaujíma oblasť vzdelávania, i keď si myslím, že v korporáciách je často skôr reaktívna ako proaktívna (firmy skôr rozvíjajú to čo im momentálne chýba, na úkor toho, čo budú potrebovať o pár rokov), veľmi zaujímavou oblasťou posledných rokov je problematika Employer Value Proposition a potom jeho exekúcia v podobe Employer Brandingu, osobitou kapitolou je HR controlling a HR metriky...

Na čo si najviac hrdý čo sa Ti doteraz podarilo v kariére?

Byť otcom 3 detí a snáď celkom dobrým manželom. Nie je podľa mňa náročnejšej kariéry ako „v profesii rodiča“.

V profesijnej kariére som celkom hrdý na mieru jej doterajšej variability. 15 rokov som učil a robil výskum  na vysokej škole, 4 roky som mal vlastný business, 6 rokov som radil z pozície konzultanta iným, ako robiť lepšie HR a potom som sa snažil 5 rokov dobre robiť HR interne v korporácii. A následne som z HR odišiel, aby som robil posledné 2 roky biznis projekty. Tu v Čechách tomu hovoria, že Tvoja kariéra je taká „pořádná bramboračka“. A na to som hrdý.

V súčasnosti zároveň prednášaš na Fakulte Managementu Univerzity Komenského. V čom Ťa táto činnosť obohacuje a čo by si chcel študentom odovzdať? 

Po odchode do Prahy som bohužiaľ musel skončiť s mojou činnosťou na fakulte, ale naďalej prednášam na MBA programe organizovanom Slovenskou technickou univerzitou v Bratislave a Wirtschafts Universität vo Viedni. 

Učenie ma obohatilo a obohacuje o množstvo vecí. Na jednej strane mi za tie roky vytvorilo celkom zaujímavý „network“. Až som sám prekvapený, koľko dnešných profesionálov a nielen z oblasti HR, boli mojimi bývalými študentami. Nechcem sa chváliť, ale asi by kohokoľvek naplnilo hrdosťou keby vedel, že aj Vy ste prispeli k formovaniu ľudí ako napríklad CEO Martinus, CEO Sli.do, Head of Marketing O2, CEO Matador Group, CEO Pricewise a mnoho ďalších.

Na druhej strane ma učenie obohatilo a formulovalo ako konzultanta a manažéra. Študent je totiž veľmi odvážne stvorenie a dá Vám otázky, s ktorými sa potom v korporácii menej stretávate. A Vy musíte vedieť reagovať. Alebo sa priznať, že neviete. Študent hneď odhalí, keď si vymýšľate, mútite vodu alebo nie ste autentický.

Snažím sa študentom odovzdať to, čo som sa naučil. Nie sú to ultimatívne pravdy, skôr skúsenosti. Čo som videl, že funguje a čo som videl, že funguje slabšie. A samozrejme len v kontexte situácie, v ktorej som sa v daný moment nachádzal. Forma podania je pre mňa ale extrémne dôležitá a na tej si dávam veľmi záležať a zdokonaľujem ju. 
 
Čo stálo za Tvojím rozhodnutím pôsobiť v HRcomm na pozícii prezidenta?

To, že ma o to požiadal Martin Čambor, ktorého si nesmierne vážim a ctím. A to, že som mal pocit, že mám niekoľko nápadov, ako posunúť HR komunitu ďalej. Tento pocit som si overil s niekoľkými ľuďmi, s ktorými sa o závažných rozhodnutiach pravidelne radím, a tí ma do toho postrčili. Tak som to prijal. 
 
Čo by si odkázal kolegom z HR komunity? 

Že sú vo svojich roliach dôležitejší pre business, ako si myslia. Že vedia o businesse viac, ako si o nich business myslí. Že to majú veľmi ťažké a ešte sa po nich chce, aby to dávali s úsmevom a napriek tomu to s úsmevom dávajú. Za to, akú komunitu tvoríte, máte môj absolútny rešpekt.

Braňo gratulujeme