V praxi sa neraz stáva, že pracovnoprávne dokumenty, dokonca aj tak dôležité, ako výpoveď, podpisujú zamestnávatelia v zastúpení splnomocnenými osobami alebo prokuristami. Najmä v spoločnostiach so zložitou organizačnou štruktúrou, ktoré majú spoločné HR oddelenie, môže vyvstať potreba, aby pracovnoprávne dokumenty podpísal zástupca HR oddelenia namiesto štatutárneho orgánu tej-ktorej spoločnosti v koncerne. 

Uvedený postup je právne odôvodniteľný tým, že na Všeobecné ustanovenia Zákonníka práce možno subsidiárne aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník pritom deklaruje, že pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou, a to na základe plnomocenstva, ktoré za týmto účelom udelí splnomocniteľ splnomocnencovi. Uvedený výklad prezentuje aj profesorka Helena Barancová vo svojom komentári . 

Čo na to Najvyšší súd SR
Podľa Najvyššieho súdu však takto podpísané dokumenty sú neplatné.  Vyplýva to z rozsudku Najvyššieho súdu z roku 2012 , ktorý vyslovil nasledujúci právny názor:  „Z § 9 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že predpokladom na to, aby boli osoby oprávnené podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru v mene zamestnávateľa, by bolo udelenie poverenia na právne úkony v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 Zákonníka práce, ktorým môže zamestnávateľ poveriť svojho zamestnanca na právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. Dovolací súd však dospel k záveru, že JUDr. O. K. a Ing. J. M. neboli osobami oprávnenými robiť právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch za žalovaného ani na základe udeleného splnomocnenia z 2. februára 2009, pretože z obsahu spisu vyplýva, že v čase udelenia im tohto plnomocenstva, neboli zamestnanci žalovaného.“

V predmetnom rozsudku išlo o to, že osoby, ktoré vykonali právny úkon v mene zamestnávateľa, tak urobili na základe písomného plnomocenstva. Súd však konštatoval, že tento právny úkon je neplatný, nakoľko neboli v tom čase zamestnancami zamestnávateľa.

Dopad na prax
Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že právne úkony za zamestnávateľa môže robiť výlučne štatutárny orgán alebo ním poverený zamestnanec. Súd vylúčil možnosť zastúpenia zamestnávateľa prostredníctvom plnomocenstva, ktoré je zastúpením na základe Občianskeho zákonníka. Zároveň svojím výkladom nepriamo vylúčil aj zastupovanie zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch prostredníctvom prokuristu. 

Najvyšší súd týmto zavádza obmedzenie jedného zo základných princípov súkromného práva, a to právo konať prostredníctvom splnomocneného zástupcu.

Predmetný výklad Najvyššieho súdu je vážnym zásahom nielen do fungovania koncernovo založených spoločností, ktorých HR oddelenia majú pri potrebe uzatvárania pracovných zmlúv, ukončovania pracovných pomerov a všetkých ostatných súvisiacich úkonov podľa Zákonníka práce v rámci koncernu zviazané ruky. Je otázne, ako by súd vyhodnotil toto obmedzenie vo vzťahu k advokátom, ktorých povolaním je práve zastupovanie fyzických a právnických osôb voči iným právnym subjektom.

Aj keď slovenské pracovné právo je postavené na princípe ochrany zamestnanca ako „slabšej strany“ pracovnoprávneho vzťahu, domnievame sa, že obmedzenie možnosti zastupovania zamestnávateľa nie je primeraným nástrojom, ktorý túto ochranu zvýši. Najmä v súčasnej globálnej ekonomike, keď fakticky nie je možné práva a povinnosti zamestnávateľa striktne priradiť jednej konkrétnej právnickej osobe.

Aj z tohto dôvodu sa domnievame, že definícia zamestnávateľa v Zákonníku práce si vyžaduje revíziu. Revíziu, ktorá prinajmenšom zohľadní skutočnosť, že aj ovládané a ovládajúce osoby môžu byť súčasťou jednej obchodnej spoločnosti.

Jana Olach Kostrabová & Radovan Pala
TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o.